|
Prečo vodné hospodárstvo ide dolu vodou?
Povodne opäť zaliali mnohé oblasti Slovenska, ukázali nerovný boj ľudí s vodným živlom aj ľudské nešťastia, slzy, bezmocnosť. A často aj hnev. Paradoxne sa obracal proti tým, ktorí vedia o povodniach najviac a dokážu ich najúčinnejšie zvládať, vedia im dokonca aj predchádzať. Vodohospodári.
Prečo práve proti nim?
V Koncepcii vodohospodárskej politiky, vypracovanej na obdobie do roku 2015, sa konštatuje: „Stav vodného hospodárstva na Slovensku má stagnujúcu a v niektorých činnostiach až upadajúcu tendenciu, i keď toto odvetvie s vypätím plní svoje spoločenské postavenie... Pokračovanie takéhoto stavu môže v dohľadnom čase vážne ohroziť fungovanie vodohospodárstva so všetkými možnými dôsledkami na zdravie a bezpečnosť obyvateľstva, rozvoj jednotlivých regiónov, ako aj na funkčnosť podnikateľskej sféry.“
Čo sa stalo, že o vodnom hospodárstve Slovenska zaznieva takéto konštatovanie? Naša krajina bohatá na vodné zdroje i vodohospodárske tradície mala v uplynulých desaťročiach vyspelé a úspešne sa rozvíjajúce vodné hospodárstvo -v tejto sfére sme minimálne v rámci strednej Európy niečo znamenali. Prečo predzvesť krachu?
Štát - zlý vlastník?
Z právneho hľadiska sa na vzťahu štátu k vode po roku 1989 nič nezmenilo. Transformácia sa dotkla len tzv. malej vody, čo je výraz pre vodárne a kanalizácie, ktoré sa zo štátnych podnikov zmenili pred časom na akciové vodárenské spoločnosti vo vlastníctve miest a obcí. Ale o „malej vode“ teraz nie je reč. Hovoríme o tzv. veľkej vode, ako sa v slangu vodohospodárov označujú vodné toky a činnosti s nimi súvisiace. Podľa Ústavy SR voda je vlastníctvom štátu. Z toho vyplýva pre štát povinnosť starať sa legislatívne, ekonomicky a organizačne o vodné toky a povodia tak, aby boli uspokojené nároky na pitnú vodu a vodu pre hospodárske potreby, aby bola zabezpečená ochrana pred povodňami i dôsledkami sucha, aby boli splnené požiadavky na kvalitu vody, ochranu vodných zdrojov a životného prostredia vôbec.
Na fakte, že vodné toky patrili a naďalej patria štátu, sa ani v budúcnosti asi nič nezmení. Preto je nepochopiteľné, že slovenská vláda si v ostatných rokoch pri rozdeľovaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu počína tak, akoby nechcela vedieť, že je aj jej povinnosťou finančne sa podieľať na zabezpečovaní správy vodných tokov a povodí, na protipovodňovej ochrane a uhrádzať povodňové škody na vodných tokoch a protipovodňových zariadeniach, ktoré sú vo vlastníctve štátu.
Financovanie zo štátneho rozpočtu či z rezortných fondov nebolo ani predtým dostatočné, teraz celkom zlyháva. Vyplavili to na svetlo sveta ako neúprosný fakt aj terajšie povodne.
Stratené a nenájdené
Vodné hospodárstvo bolo od roku 1993 - po zrušení ministerstva lesného a vodného hospodárstva - začlenené do ministerstva pôdohospodárstva. Týmto činom stratilo svoju dovtedajšiu relatívnu autonómnosť a v pôdohospodárskom gigante sa stratilo - nevedeli ho nájsť, najmä keď sa rozdeľovali prostriedky zo štátneho rozpočtu. Naopak, dali mu do vienka zanedbané a stratové hydromelioračné zariadenia, ktoré dovtedy financovalo poľnohospodárstvo. Pri vzniku Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP) v roku 1997 (zlúčením štátnych podnikov povodí Dunaja, Váhu, Hronu a Bodrogu a Hornádu) sa už prejavovali negatívne dôsledky nedostatočného financovania správy tokov a povodí. Keďže práve to je rozhodujúca zložka vodného hospodárstva - Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., spravuje 39tisíc kilometrov vodných tokov na území celého Slovenska - bol už vtedy najvyšší čas systémovo a principiálne riešiť hromadiace sa ekonomické a finančné problémy. Išlo predovšetkým o nevyhnutnosť začať ekonomicky oceňovať vodohospodársku produkciu a spoplatniť jej poskytovanie odberateľom. Rovnako dôležité bolo riešenie problému úhrady nákladov Slovenského vodohospodárskeho podniku zo štátneho rozpočtu za vykonávanie služieb vo verejnom záujme.
Zostalo však len pri prísľuboch, ktoré zneli vždy vo vypätých povodňových situáciách, keď sa vládni predstavitelia nechávajú vidieť a počuť na brehoch rozvodnených riek a na popovodňových rumoviskách. Zásadný problém -a tým je, ako financovať vodohospodárske služby, vykonávané vo verejnom záujme - ani jedna vláda nezvládla. Situácia sa nezlepšila ani po preradení vodného hospodárstva z rezortu pôdohospodárstva do rezortu ministerstva životného prostredia v roku 2003. Dosiahol sa však aspoň zásadný obrat v tom, že boli prijaté zákony (zákon č. 364/2004 o vodách a zákon č. 666/2004 o ochrane pred povodňami), ktoré riešia systém financovania správy vodných tokov a povodí a jasne stanovujú, za čo platia užívatelia vôd a za čo má platiť štát. Energetika platí za využívanie hydroenergetického potenciálu, resp. za energetickú vodu, odberatelia platia za odbery povrchovej vody. Spoplatnenie týchto vodohospodárskych činností je v súlade s politikou Európskej únie, ktorá požaduje aplikáciu cien za užívanie vôd, stimulujúcich trvalo udržateľný rozvoj. Výšku platieb za tieto vodohospodárske služby a produkty stanovuje od 1. januára 2005 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.
Verejnoprávny rozmer vody
Veľkým a ministerstvom financií ignorovaným problémom zostávajú platby za služby vo verejnom záujme. Toto financovanie zlyhávalo pred platnosťou spomínaných zákonov a zlyháva aj v čase ich platnosti. Peniaze za služby vo verejnom záujme sa od roku 1990 postupne znižovali, až sa v roku 2002 celkom zastavili. Znamená to, že štát neplatí včas a v plnej výške svoju časť nákladov na správu vodných tokov, ich údržbu, protipovodňové opatrenia a pod., na zabezpečovacie práce počas povodní a po nich, neuhrádza náklady na odstraňovanie povodňových škôd na vodohospodárskom majetku. Neplní program protipovodňovej ochrany SR do roku 2010, ktorý vláda prijala v januári 2000.
Do služieb vo verejnom záujme sa zaraďuje aj udržiavanie plavebných podmienok na tokoch, hoci normálne by bolo, aby náklady na splavnosť hradili tí, čo vodnú cestu využívajú. Týka sa to najmä Dunaja, na ktorom podľa dohody podunajských krajín je plavba bezplatná. Na udržiavanie splavnosti tejto medzinárodnej vodnej cesty však musí Slovenský vodohospodársky podnik vynakladať ročne od 60 mil. do 150 mil. korún. Kto to má zaplatiť? Bezpochyby štát, ktorý to mnoho desaťročí aj robil. Ale to je už minulosť...
Stalo sa však iné: poslanci v parlamente v roku 2004 schválili zaradenie závlahovej vody do kategórie nespoplatňovaných vodohospodárskych produktov. Tento lobisticky ťah zaviedol do hospodárskej praxe evidentnú anomáliu a navyše prehĺbil nerovnosť možnosti pre slovenských poľnohospodárov: podnikateľské poľnohospodárske subjekty, ktoré využívajú v minulosti štátom vybudované závlahy, dostali ďalšiu výhodu v bezplatnej závlahovej vode. Správcovi tokov, ktorý túto vodu musí zabezpečiť, vznikajú za sezónu náklady od 80 mil. do 120 mil. Sk. Nik ich neuhrádza, poľnohospodári nemusia, štát mlčí...
Štát dlžníkom
Služby vo verejnom záujme, ktoré sú pre správcu tokov a povodí povinné, zo zákona ich má platiť štát, ale ministerstvo financií to nerešpektuje - to je hlavná príčina ekonomických a finančných problémov SVP, š. p. V rokoch 2003 a 2004 sa podnik dostal do straty. Za služby vo verejnom záujme mu štát v roku 2005 mal uhradiť 381 mil. Sk, neuhradil nič. Aj v rozpočte na rok 2006 je nula.
Slovenský vodohospodársky podnik za celú svoju existenciu nedostal zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky na krytie prevádzkových potrieb. Pre nedostatok financií musel podnik znižovať náklady na opravy a údržbu dlhodobého hmotného majetku - za ostatných päť rokov sa znížili o 22 percent, čo nemôže byť akceptované. Pritom podniku vznikali ďalšie náklady v súvislosti s častým výskytom ničivých povodní v posledných rokoch. Finančnú záťaž predstavovali úroky a kurzové straty z úveru Rozvojovej banky Rady Európy, ktorým Slovenský vodohospodársky podnik v rokoch 1998 - 2005 realizoval protipovodňové opatrenia za 2,2 mld. Sk. Bez protipovodňových stavieb na rieke Morave, na Východoslovenskej nížine a v desiatkach miest a obcí, realizovaných z tohto úveru, by to pri terajších povodniach vyzeralo podstatne horšie.
Vláda doteraz neposkytla Slovenskému vodohospodárskemu podniku prostriedky na odstránenie povodňových škôd vzniknutých na tokoch a vodohospodárskom majetku vo vlastníctve štátu v roku 2004 vo výške cca 270 mil. Sk, hoci ich oprávnenosť bola preverovaná dvoma štátnymi kontrolami, neuhradila ani 205 mil. Sk za škody z vlaňajších povodní. Nemožno to označiť ináč ako trúfalú nezodpovednosť - neopravené korytá riek, poškodené hrádze, ochranné zariadenia atď. totiž zvyšujú riziko nárastu škôd pri ďalšej povodni, ba môžu byť i potenciálnou príčinou nového povodňového ohrozenia. Podnik je nútený riešiť aspoň najnaliehavejšie povodňové škody na úkor prevádzkovej údržby štátneho majetku.
V tejto finančnej mizérii vodného hospodárstva je sotva možný investičný rozvoj, aký je bežný v krajinách Európskej únie. Poslednou významnou investíciou bola vodárenská nádrž Turček v prvej polovici 90. rokov...
V Česku sa poučili
Štát je zlým vlastníkom - to počuť z vládnych miest veľmi často. Ale keďže aj v modernom ekonomickom svete štátne podniky sú a prosperujú, tak to asi nebude tá pravá príčina existenčných problémov vodného hospodárstva a štátneho podniku, ktorý má v tomto odvetví rozhodujúcu úlohu. Bližšie k pravde je asi to, že zlým vlastníkom nie je štát ako taký, ale ako ktorý...
Privatizácia ako všeliek v prípade vodného hospodárstva asi neprichádza do úvahy práve pre jeho verejnoprávny rozmer. Kto napokon aj sprivatizuje tento možno zaujímavý balík, ak k nemu patrí „vecné bremeno“, akým je napr. povinná, investične náročná protipovodňová ochrana? A to navyše len s potenciálnym efektom zachránených hodnôt, pretože miliardové protipovodňové opatrenia na ochranu ľudí, majetku, krajiny sa urobiť musia a povodeň možno vôbec nenastane...
Vodné toky a povodia, ich správa a s tým súvisiace činnosti vodného hospodárstva zostanú s najväčšou pravdepodobnosťou naďalej štátu. Ale čo môže nasledovať, keď na štátne vlastníctvo, na štátny podnik sme si zvykli dívať sa cez prsty, vnímať ho ako čosi totalitné, nefunkčné, ako prežitok?
Aj v Česku považovali štátne podniky povodí za skostnateného brontosaura, preto ich v roku 1992 zmenili na akciové spoločnosti. Po zlých skúsenostiach a žalostnom zlyhaní pri povodniach v roku 1997 česká vláda rozhodla vrátiť im postavenie štátnych podnikov. A tak fungujú i v súčasnosti - a nie zle. Po katastrofálnych povodniach, ktoré Českú republiku postihli v roku 2002, sa totiž zmenil vzťah štátu k správcom vodných tokov a povodí - česká vláda vrátane ministerstva financií pochopila význam vodného hospodárstva, nevyhovára sa na nedostatok prostriedkov v štátnom rozpočte, vie, čo správcovia vodných tokov a povodí bezpodmienečne musia dostať. A tak sa do vodného hospodárstva mohutne investuje. Do prevencie i do odstraňovania povodňových škôd.
Povodne sa však i tak do Česka vrátili. So starou pravdou, že povodne boli a budú, sa nič robiť nedá. Je však v ľudských silách znižovať nebezpečenstvo ich výskytu a zmierňovať ich ničivosť.
***
Graf
Plnenie investičného programu SVP, š. p. v r. 1997 - 2005 podľa zdrojov financovania (v %)
8 670 003 tis. Sk
Štátny rozpočet 21
Zahraničný úver 14
Zdroje EÚ 1
Iné zdroje 3
Vlastný rozpočet 61
Graf
Plnenie vládneho Programu protipovodňovej ochrany - úlohy pre SVP, š. p. ( v tis. Sk)
Program 9 134 562 Plnenie 3 111 014
2000 373 972 373 900
2001 430 665 427 586
2002 807 756 628 949
2003 2 317 607 629 720
2004 2 330 485 566 454
2005 2 874 077 484 405
O autorovi| Oľga Vavrová, tlačová tajomníčka Slovenského vodohospodárskeho podniku |
