História povodní na Slovensku

Prvými údajmi o veľkých povodniach na našom území v dávnej minulosti sú len znaky napr. kulminačných hladín na zachovaných budovách a zmienky v archívnych dokumentoch. Najstaršie stopy o povodni na našom najväčšom toku Dunaji sú z roku 1012, neskôr z roku 1210, 1344, 1466, 1499, o ktorých sa možno domnievať, že dosiahli parametre povodní z rokov 1899 a 1954, teda povodní, o ktorých už máme informácie zásluhou pravidelného merania vodných stavov, ktoré sa začalo v tretej dekáde 19.storočia.

Za najväčšiu povodeň za ostatných 500 rokov sa považuje povodeň z augusta 1501, ktorá bola spôsobená abnormálnymi zrážkami v celom povodí horného Dunaja. Hydrológmi rekonštruovaný kulminačný prietok v Linzi bol 12 000 m3/s, vo Viedni dosiahol 14 000 m3/s. V Bratislave bola pravdepodobne najväčšou povodeň v r. 1516 – označenie výšky kulminačnej hladiny na pilieri Vydrickej brány je zároveň najstaršou zachovanou povodňovou značkou na území Slovenska.

Najznámejšia povodeň v 18. storočí bola na začiatku novembra 1787, označovaná aj ako „dušičková povodeň“. Po povodni z roku 1501 sa považuje na Dunaji za najväčšiu.

Celé 19. storočie bolo poznamenané ľadovými povodňami, pri ktorých za oteplenia nahromadené ľadové kryhy spôsobia zápchu a vzdujú hladinu. Osudnou pre Bratislavu bola tá z 5. februára 1850. Jedna zo zachovaných povodňových značiek na rohu Laurinskej a Uršulínskej v historickom jadre mesta sa nachádza 182 cm nad úrovňou chodníka, čo znamená 1 123 cm na vodočte Bratislava (pre porovnanie je to o 132 cm viac ako pri kulminácii povodne v auguste 2002). Povodeň spôsobila obrovské škody, pretrhala hrádze a skôr než ich stihli opraviť, ďalšia povodeň o tri roky neskôr spustošila Žitný ostrov.

História povodní je aj históriou stavania protipovodňových hrádzí. Prvé nesúvislé hrádze – násypy sa napr. na Dunaji začali stavať asi v 13. storočí. Najstarším zachovaným dokumentom o ochrane Žitného ostrova je rozkaz Žigmunda Luxemburského z roku 1426 o bezplatných prácach na stavbe a udržiavaní ochranných hrádzí pod Bratislavou pri Šamoríne. Hrádze sa po pretrhnutí znova a znova opravovali, navyšovali, ale veľká voda bývala obyčajne silnejšia. Napríklad za necelých 100 rokov od povodne v roku 1876 do najväčšej novodobej dunajskej povodne v roku 1965 sa hrádze zvyšovali päťkrát. Až potom do tohoto nerovného zápasu s vodným živlom vstúpilo rozhodujúcim spôsobom Vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros so svojimi protipovodňovými funkciami.

Historicky najväčšou povodňou na našej najdlhšej riek Váh, o ktorej sa zachovali archívne dokumenty, je povodeň z roku 1813. Spustošila celé údolia Váhu, od Žiliny po Sereď zničila väčšinu domov v 50 obciach, o život prišlo 243 ľudí. Váh bol vôbec nespútanou riekou a pre časté povodne sa v historických písomnostiach označuje ako Rapax, čo znamená dravý, alebo Lupus, čiže vlk. Záznamy jezuitov spomínajú ničivé povodne v r. 1652 a 1662, zmienky sú o desiatkach ďalších v nasledujúcich storočiach.

V novšej histórii si pozornosť zasluhuje povodeň z roku 1958, keď niektoré vodné diela Vážskej kaskády už boli uvedené do čiastočnej prevádzky a ďalšie boli vo výstavbe. Rozsiahle škody napáchala na Liptove a na Kysuciach. Väčším škodám zabránili najmä Oravská a Nosická priehrada. Ešte významnejšie sa ich protipovodňový účinok prejavil o dva roky neskôr pri rozsahom podobnej povodni v júli 1960, kedy Oravská priehrada zabránila stretu kulminujúcich povodňových prietokov Oravy a Váhu a Nosická priehrada zredukovala povodňovú špičku až o 1000 m3/s.

Aj ostatné územie Slovenska – v povodiach Hrona a jeho prítokov, Popradu a Dunajca či východoslovenských riek boli od dávnej minulosti vystavené ničivosti povodní, no historické záznamy o nich väčšinou chýbajú. Zachované sú doklady o povodni na Hrone z marca 1784, najvyšší vodný stav povodne z roku 1813 zachytáva značka na mestskom múre v Banskej Bystrici. Prvá komplexná informácia je až o povodni v roku 1960. Na toku Slaná povodeň z roku 1972 dosiahla prietoky až 100-ročnej vody a povodeň na Hrone, Ipli, Slanej, Rimave a ich prítokoch z roku 1974 zostane v historických análoch ako najrozsiahlejšia v 20. storočí.

Niet pochýb, že aj v dávnej minulosti bývalo východné Slovensko častým priestorom povodňových katastrôf. Zo zachovaných záznamov za takú možno považovať storočnú vodu v povodí Bodrogu a Tisy v roku 1888. Výskyt rozsiahlych povodní bol na tomto území častý aj v 20.storočí. Z najväčších povodní treba spomenúť storočnú vodu v povodí Bodrogu a Tisy v roku 1924, na Tise aj v roku 1932, rozsiahle povodne sa vyskytovali v rokoch 1967, 1974, 1979 či 1980. Celé povodie rieky Hornád zasiahla veľká povodeň v roku 1958, na Toryse sa s povodňovou katastrofou stretli v roku 1952. Koniec 2. a začiatok 3. tisícročia priniesol pre región východného Slovenska v krátkom časovom úseku mnoho rozsiahlych povodní s katastrofálnymi dôsledkami.

Povodeň je katastroficky prírodný jav podobne ako sucho, búrky, tornáda, zemetrasenia, výbuchy sopiek atď. Vyskytuje sa náhodne v čase a priestore, čo sťažuje možnosť jej dlhodobej predpovede.

Človek nevie ovplyvniť veľkosť a časový priebeh povodní. S vedomím, že povodne boli, sú a budú sa musíme usilovať o znižovanie povodňových rizík na najnižšiu možnú mieru. To sleduje aj Program ochrany pred povodňami v SR do roku 2010, ktorý prijala Vláda SR v januári 2000.

Historické povodne OZ Bratislava

Historické povodne OZ Banská Bystrica

Historické povodne OZ Košice